Zenofex's world

 Videl som len ako sa malé guličky zgúlali od kontajneru kmojim nohám. Pousmial som sa a vedel som, že sa pošmyknú a tak som sa prikrčil, pripravený vyskočiť. Boli odo mňa 2 metre a ešte sa nešmykli. Bál som sa, že sa tak už ani nestane, ale o niekoľko centimetrev sa im šmykli nohy a popadali na chrbty. Vyskočil som, pretože som nechcel aby do mňa vrazili. Letel som. Nie doslova, ale letel. Mal som roztiahnuté ruky, aby som sa neprevrátil na strany. Pozrel som sa pod seba na ich nechápajúce tváre, keď som uvidel, že sa ku mne blíži jedna z nôh. Ani neviem ako sa tam tá noha mohla dostať, ale potkla ma vo vzduchu. Jednoducho, nevedia ani padať. Začal som vo vzduchu rotovať. Pomaly sa podomnou posúvali ďalej a ďalej a ja som rotoval viac a viac. Nemohol som nijako zabrániť pádu, tak som len stiahol ruky a napol som svaly v tých miestach, kde som predpokladal, že dopadnem. Mal som štastie, že predo mnou nebola žiadna prekážka a tak so dopadol iba na tvrdú zem(AU!). Dosť to bolelo. Kotúlal som sa ešte asi meter a potom som sa neuveriteľne rýchlo otočil prezrieť stav nepriateľov. Zbadal som len ako z poza kontajnéra vyliezajú malí… „malí bojovníci“. Boli to krpčekovia, ktorí mali na sebe kartónové prilby, štíty a vrukách držali plné obali odvajec. Samozrejme, že boli plné vajec. Začali nenásytne hádzať do Richa a do opíc. Keď im došli vajcia, prišiel pred nich ich velitel (Rick) a hlasno víťazne zareval. Keď sa pohol Rich, Rick sa naňho s miknutím pozrel a rozbehli sa smerom ku mne. Chcel som im ukázať zdvihnuté palce, ale niečo vo mne mi to nedovolilo. Rich si predo mňa klakol, pozrekl sa na mňa a so smiešnym prízvukom povedal: „Veliteľ náš, vaša úloha je splnená. Čo máme ďalej urobiť?“ Neusmial som sa aj keď inak by som sa. Zopár-krát som zažmurkal a zase som prestával vidieť. Zrak sa mi vrátil až za niekoľko sekúnd. Stále so videl v modrom spektre a videl som ešte ostrejšie, aj keď som neveril, že niečo ostrejšie ešte existuje. Pozrel som sa na Ricka. Úplne stvrdol. Mal otvorené ústa a pozeral na mňa, akoby ma ešte nikdy nevidel. Zrazu som začul ja jedna z Richovích goríl zarevala na znak toho, aby sme sa jej báli. Ricka strašne miklo a so slovami: „…choď k očnému…“ sa rozbehol s armádou z uličky. Zdalo sa mi akoby nachvíľu zastali, ale potom opäť pokračovali. Postavil som sa a stále som sa ešte pozeral Richovím smerom. Aj on sa postavil. Naraz sme sa oprášili. Stáli sme len my dvaja a nevedeli sme, čo povedať. Keď som sa už otáčal, že ich tam nechám na pokoji, nech si robia čo chcú, Rich zrazu vyštekol : „Jasné, však inak ako s malými krpcami to nevieš, čo?“ V duchu som ho len po ľútostil a otočil som sa. Vedľa mňa dopadol kameň. Vedel som, že teraz už mal nervy a bol by oveľa besnejší, nechcel som ho ešte viac nervovať a tak som radšej iba povedal: „Áno dobre som... o pardon si silnejší. Stačí?“ V skutočnosti to bola pravda, ale on svoju silu nevedel využívať. Ale on si nedal povedať a provokoval a provokoval. „Teraz nabehneš do Sekery (to bolo také miesto, čo sme si prenajali za babku (nie to nie je osoba:) len my puberťáci a robíme si tam čo len chceme. Niektorí fajčia, iný sa ožierajú a iní len tak kecajú či počúvajú hudbu. Ja fajčiť nefajčím(načo sa zabíjať a ešte za to aj platiť) a chľastať nechľastám (opäť neviem k čomu to má viesť okrem k posranému životu(sorry za výraz :) ) )“ Radšej ešte raz. Ale on si nedal povedať a provokoval a provokoval. „Teraz nabehneš do Sekery a všetkým budeš kecať, že si mi dal na papulu. Pravda? Ale nie ty tam nepojdeš. Ty pojdeš za svojou nabíjačkou Hankou pravda?“ (niektoré chyby sú tam úmyselné. Určite v bežnom rozhovore nepoužiješ papuľu ale povieš papulu, alebo tiež ô, namiesto neho sa v hovorovej reči používa o(napr. pojdeš) ). Túto tému nemal načínať. Na ňu som háklivý. „Prečo nepovieš rovno, že ju srdcervúco miluješ a rád by si ju pretiahol? Hm?“ úplne sa na tom urehňával, aj keď sa pokúšal to nedať najavo. Vtedy vo mne niečo doslova puklo. Cítil som, akoby mi niekto chcel vytrhnúť chrbticu po celej dĺžke. Zrazu to prestalo a môj pohľad sa úplne zmenil na čiernobielu tmu. Bielou som videl len okraje predmetov. Pozrel som sa Richovi priamo do očí. Cítil som všetko čo mi chcel povedať. Nie počul, ale cítil. Absolútny hnev. On ma nenávidel a ešte viac Han. Ona oňho nemá záujem, ale on by s ňou rád chodil (chodil nie je správne slovo). Nemohol som to vydržať a zavrel som oči. Tie pocity úplne ovládli moju myseľ. Nebol som to ja. A to dokazovali aj moje slová: „JA...... HANNAH...... NENÁVIDÍM!!! JE TI TO JASNÉ!!! V ŽIVOTE JU UŽ NECHCEM VIDIEŤ ROVNAKO AKO TEBA!!!!“