Zenofex's world

„Takže? Aký trest si vy traja vyberiete?“ bolo samozrejmé, že myslel mňa, Richa a jeho suseda. Trošku som nechápal prečo aj ja tak som sa ho spýtal: „Neviem či som vás bobre rozumel… povedali ste vy traja…“ „Počuli ste dobre,“ automaticky odpovedal, „ani vy nie ste na tom bez viny. Veď už len to žalovanie, nie ste už malý- aspoň dúfam. Aj ešte zosmiešňovanie profesora- čiže mňa. Tú poslednú vetu ste povedali s takým… s takým zosmiešnením a to ja nemienim tolerovať. Takže máte na výber dva tresty.“ Všetci načúvali, ani nedýchali (to sa rýmuje:)). Profesor však pokračoval: „Buď po škole, alebo poznámka. Takže?“ Ešte mal oblúbené slovíčko ‘takže’. Richova odpoveď bola rýchla, ale aj unudená. „Po škole.“ Po začutí jeho odpovede bola aj moja dosť rýchla.: „Keď on chce zostať po škole, ja chcem poznámku.” Ibaže Richovi nestačilo. On chcel ísť naraz so mnou domov, aby ma mohol zmlátiť, alebo ma pourážať. „Keď on chce poznámku, tak ja tiež.” Ozvalo sa opäť z poza mňa. „Tak ja po škole…” s úsmevom som odpovedal, pričom som sa mierne pootočil dozadu. Na chudáka Luka sa ani nedostalo(Richov spolusediaci). Takto sme sa ešte hádali asi desať sekúnd, dokým nezasiahol profesor. „Dosť!!!” zhúkol na celú triedu. On bol stále pokojný- aj keď niekedy vrieskal. „Takže všetci traja, poškole aj poznámka.” A bol kľud. Profesor ešte raz vydýchol a vykročil smerom ku katedre. Z nej zobral jednu z dvoch triednych kníh, ktoré ležali na stole a odcupital späť k profesorke biológie. Podal jej knihu a s úsmevom pomaly zavrel dvere. Otočil sa k nám a … zazvonilo. „Posledný z radov pozbierať písomky.” Opäť sa rozoznel jeho hlas po triede. O malú chvílu nebolo ani jeho, ani písomiek. Rýchlo som si čosi načmáral na papier a bežal som za druhým kamošom. Východ z triedy mi však zatarasil ksicht Richa. „To schytáš…” nenehal som ho ani dohovorit a skočil som mu do reči: „Dobre, dobre… vybavíme si to po škole. A teraz uhni.” A odsunul som ho z pred dverí. To ho ešte viac naštvalo, a to som aj chcel. Potreboval som nájsť môjho kamoša Ricka. Nemýlte si prosím vás Rick a Rich. Potreboval som ho na to, aby som mohol uskutočniť pomstu krpcom. Krpec som volal každého malého žiačika, ktorému Rick robil zle. Pod pojmom robiť zle si tentokrát predstavte urážanie, podkýnanie, sácanie a takéto maličkosti proti ktorým sa krpčekovia nedokážu brániť či už kôli sile alebo kôli bojazlivosti. Rick nejako nechodil, tak som ho išiel pohľadať. Mal triedu o poschodie nižšie a tak som tam zbehol. Pre triedou nebol, tak som nakukol dnu. V triede bolo len pár ľudí, medzi ktorými určite nebol. Netušil som kde môže byť a tak sa išiel pozrieť na posledné miesto, kde by mohol byť. Do bufetu. Aj keď sú tam ceny hrozné, sem-tam si tam chodí kúpiť niečo pod zub. Pomaly som sa pretláčal, keď som ho zbadal, ako sa z druhého konca chodby tlačí ku mne. Konečne som bol pri ňom. „Čaves. Jak maš? Potrebujem od tebe jednu pomstiteľskú službičku, ak by si…” „Ok, ok, ok. Niečo za niečo, jasné?” Trochu ma to zaskočilo, pretože Rick obvykle o nič nežiada… no len raz a to aj tak takú úplnu blbosť. „No dobre. Čo bys potreboval?” Chytil ma za ramená a začal sa obzerať akoby ho naháňal zabijak. „O chvíľu za mnou nabehnú dvaja chalani. Starý asi ako ty a ja. Nie dokopy. Jeden ako ja a druhý ako ty. Jednoducho zastav ich dokým nezazvoví. Dík!” … a už som videl len zodvihnutú ruku na pozdrav. Odzdravil som ho a pokúšal som sa zistiť ako ich nájdem. Nebolo to až také ťažké: Niekto do mňa narazil… „Sa pozerám kde idem nie?!”. Potom ako som sa otočil, som sa milo usmial. Doslova povedané, stál tam bravčák. Malý chalan, ktorý bol pomaly širší ako vyšší.:). „No čo moj zlatý braučiačik, čo bys chcel? Lízatko?” Pri opätovnom pohlade na jeho ksichtík som sa MUSEL zasmiať. Dve malé guličky sa na mňa spod hory sadla naštvato pozerali. „Nechám ťa ísť ak mi pomôžeš chytiť Ricka McLeaka. Taký malý drzý výrastok…”začal ho opisovať. Otočil som sa na mieste a začal som na mieste akože bežať, pri čom som si pomahal aj rukami. „Dobre ja pôjdem po tejto chodbe a ty chod po schodoch na druhé poschodie, aby nám nezdrhol. Oh pardon.” Hneď som sa ospravedlnil. „Takáto hora sádla sa nedokáže dostať hore schodmy, pravda?” chudáčik maličký, ten musel mať nervy. Zrazu ma chitila hrubá silná ruka. Ani som sa nemusel otáčať, aby som zistil že je to ten druhý, ktorého mám zdržať. Hneď som sa vystrel a bez otočenia som začal rozprávať: „Pusti ma, lebo…” „Lebo mi čo spravíš ty chrt?!” ozval sa hrubý hlas podla ktorého som zistil, že je to rovnaký bravčák, ako jeho mladší kamarát. „Sakra, teba sa to netýka tak odpál, lebo…” „Čo mi môže taký krpec urobiť? Lebo ČOO?” zosmiešnene zo seba vydal. Už som preciedzal pomedzi zuby, na znak toho aké ja mám nervy a nech sa ma bojí: „Choď do prdele ty BRAV! ” mal som aj trochu nervi. „Čo by mi už len mohol taký pouličný bastardský guláš ako si ty urobiť?” Toto ma pichlo až niekde pri srdci. Zašiel priďaleko. Mal sa radšej zdekovať. Dal som mu sekundu na útek. Neušiel. Aj tak by som ho dobehol.:) Švihom ľavej ruky dozadu som mu jeho pravú ruku zvrtol o 270 stupňov, pri čom sa nepekne prehol dozadu. „Lebo ti urobím toto!” konečne som dokončil moje “lebo”. Všimol som si že sa okolo nás vytvoril taký hlúčik ľudí ktorý nás sledovali, a… sakra… boli tam aj niektorí profesori. Hora sádla pocítila, že som povolil ruku a pokúsila sa mi dať päsťou do líca, ale stihol som mu ju chytiť vo vzduchu presne nad hrudníkom. Tak nedorazili by ste ho? Veď ani ja, ale pri tom urazení som spravil výnimku. Jeho vlastnou rukou som ho tresol do hrodnej chrupavky. To je jedno z miest, kde na stlmenie bolesti len v malej čiaske pomáha napätie svalov. On tie svaly URCITE nestihol napäť, tak som tresol skoro celou silou na dosť bolestivé miesto. Väčší bravčák sa zvalil na chrbát a zhlboka začal dýchať pri čom sa chytal za hrudník. Malý bravčáčik nahodil nevinný pohľad a po tom ako so dupol zobral nohy na ramená (len obrazne:) a zdrhal kade ľahšie.