Zenofex's world

Krátky, ale dosť hlasný zvonček nám oznámil, že sa práve začala hodina. Všetci sa pobrali do tried akoby sa nič nestalo. Len niekoľko báb si začalo pošuškávať. Zazrel som aj Han (Hannah). Stála tam ako nejaký nádherný anjelik s kihami v spustených rukách. Pozrela sa na mňa, milo sa pousmiala a perami naznačila: ‘Ako malý.’ Vyčítal som jej to z pier a pochopil som. Raz som sa jej pýtal, prečo sa babám páčia najmä starší chalani. Odpoveď bola v nejakom takom duchu, že lebo sú vyspelejší a že sa nesprávajú ako detská, ale dospelejšie. A odišla. Otočil som sa a videl som tam tvár zástupkine riaditeľa, ako by chcela niečo povedať. Tak som radšej začal ja: „Musel som mu to urobiť, aby si zapamätal, že mi hento nemá hovoriť, lebo som na to háklivý a on to vedel, lebo minule som mu to povedal bezbolestne.A ešte som bránil môjho…” nevinné slovíčka mi len tak plynuli od úst. V tom ma prerušila. „Ja viem, ja viem. Keby mne niekto niečo také opätovne hovoril, podobne by som sa zachovala aj ja.” jej hlas znel tak… milo.:) Ale fakt. Musel som jej tam niečo povedať a tak som spustil: „Ale veď viete, že ono to s tým bastardom a gulášom je asi aj pravda.” „Ja viem a o to menej by ti to mal hovoriť. Ja mu už dohovorím. A už choď, lebo zmeškáš moju matematiku.” A milo sa usmiala. Vybehol som do triedy a sadol som si na svoje miesto. Hneď ako som prišiel do triedy Rich začal kričať: „Tak aký bol fight v spoločnosti profákov a zástupkie?” Zasmial sa ako prasa a ťapol si so s Lukom. Ja som len s úsmevom pokrútil hlavou sadol som si na svoje miesto. Trochu dosť ho to vyviedlo z mieri a nevedel čo má spraviť. Hodina sa skončila. Pobalil som si veci a pomaly som vykráčal zo školy. Namieril som si to domov, aby som dal pomstiteľom viac času. Ako som predpokladal, predbehli ma dev Richove gorily. Skôr opice. Boli o trochu pevnejší ako ja, ale nemohli byť veľmi rýchly. Rýchlosť je niekedy oveľa dôležitejšia ako sila. Otočili ma a sotili smerom k jednej slepej uličke. Všetci sme vedeli, že je slepá. Ako sme sa tam tak približovali, uvažoval som či sa krpci stihli v uličke skryť. Čím sme boli bližšie k uličke, tým som bol nervóznejší. Našťastie ma upokojila zvedavá Rickova hlava ktorá mi zdvihnutým palcom potvrdila, že je všetko OK. Zaliezol. Šach. Povedal som si pre seba. Vošli sme do uličky a dopochodovali sme až na koniec. Na ľavo bol veľký kontajner a za ním krabice a starý kartón. Niekoľko malých myšiek sa tu bezstarostne a nebojácne potulovalo. Nič si z nás nerobili, lebo už boli na ľudskú prítomnosť zvyknutý. Na konci som si nechal aký-taký priestor na … na pohyb. Na pohyb spojený s istou voľnosťou. Otočil som sa a začal som: „Sakra, čo zase chceš?“ pri otáčaní saom sa nenápadne pošmykol na… asi to bol štrk. „Obdobie robenia si zle skončilo. Nastupujú pästné súboje. V tom som zas lepší ja.“ s dementným úsmevom sa na mňa pousmial, pričom si trošku popukal hánky. On je fakt lepší v pästných súbojoch. Minulý polrok skoro dostal zníženú známku zo správania za zmlátenie. Ale zas na druhej strane, takého špeka by som umlátil aj ja. Myslel som si, že k tomu dôjde a preto som aj dal papierik s pokynmi Rickovi. „Takže sa priprav na zlomený noštek. Jasné?“ opäť mal ten dementný úsmev. Všetci traja sa ku mne začali približovať. „Hej, hej,hej! Počkať,“ podivuhodné bolo to, že zostali stáť, a tak som ich nenechal premýšlať a pokračoval som: „No a čo že to je? Mladý “pán Rich“ nám prichadza s posilami.“ mal som rád psycholgické triky, s ktorými som sa keď bolo třeba vedel oháňať. Jeden z trikov som roztočil aj teraz. „Jeden boxerista, a dve svalnaté gorily na takého vyziabnutého chrta ako som ja. A navyše týchto tu mám aj celkom rád ale teba, to teba nenávidim.“ treba trochu povyšovať nepriateľa a ponižovať samého seba. Potom im stúpne sebavedomie a začnú byť hrdinskejší, čo v Richom príklade určite neskončí dobre. Je sice silný, ale je pomalý. A rýchlosť je oveľa dôležitejšia ako sila(- asi so to už spomýnal, neviem). Aspoň podľa mňa. „Vari sa ma Cukríček bojká. Ale potom žiadne škrabanie, pľutie a ťahanie za vlasy, dobre?“ toto ho muselo dožrať lebo sa zastavil a otočil (cukríček bola jeho prezývka, ktorá kolovala už po celom meste a Rich ju nenávidel). Pomedzi zuby zhúkol (pričom flusal o sto šesť:): „Stojte! Tohto si zmlátim sám! Ani sa nehnite dokým na tom nebudem zle!“ pomaly ustúpili dozadšie a zo založenými rukami a tupými úsmevmi sa na nás pozerali. Hneď ma upokojil tým že si neverí. Ja si verím. Stále. A to bola jedna z mojich výhodových vlastností. „Dobre tak ti ukážem iba moju hrubú silu.“ pomaly sa približoval, pomaly som sa vzďaloval. „Čo že sa ma bojíš keď tak ustupuješ?“ ihneď sa ma spýtal. Moja odpoveď bola rýchla: „Nie. Len stále pľuješ.“ jeho nervi boli dožraté. Zaútočil. Predstavte si taký malý bojík pri ktorom ma skoro vôbec netrafil. Ja som sa nesústredil na útoky, ale na obranu a na rýchlosť. Už sme boli aj trochu unavení, tak trochu ustúpil. Nervózne pochodoval z prava do ľava a naopak. Pocítil som, že sa ochladilo. Pozrel som sa na oblohu a slnko som nevidel. Zakrývali ho Tažké tmavé mračná. Ja si tam tak uvažujem… a zrazu mám päsť na pravom líci. Trochu som sa zapotácal dozadu a popohyboval som si sánkou. Pri pohybe napravo som cítil ostrú bolesť, ktorá prúdila odzadu. Dúfam, že to nie je zlomená sánka, pomyslel som si. Aj keď som to ešte nevedel, bola nalomená. „Ejha. Bolia ťa líčka. Choď si ich dať pofúkať tej tvojej nabíjačke. Akože sa len volá… AHA HANNAH.“Už aj moje nervy boli na poraji prasknutia. Pozrel som sa naňho, ale moc som toho nevidel. Oči ma začali sklamávať. Videl som belšie, belšie, až sa to začalo vracať. Ale s obmenou modrej. Zrazu som naňho videl ovela lepšie ako pred tým a ešte som to mal v modrom spektre, pričom modrá je moja oblúbená farba. Pravá ruka mi trochu oťažievala a cítil som akoby mi do nej niekto fúkal zo všetkých strán. Zrazu mi hranica nervozity narásla, pukli mi nervi a … konečne som priamo zaútočil aj ja. S revom som sa naňho vyrútil. Ľavou som mu len tak mávol pred ksichtom. Uhol sa hlavou dozadu, taže musel hruď nakloniť dopredu. Stalo sa tak a ja som to aj efektívne využil. Ani neviem kde sa tá sila vo mne zobrala, zrazu som mu len poloskrčenými a polovystretými prstami narazil na rabrá, a zotrvačnosťou som mu aj dlaňou uštedril poriadnu veterno-tlakovú vlnu. Pod vplyvom vlny sa začal prehýbať až sa mu na zemi neudržali ani špičky na nohách. Letel priamo do svojich opíc. Jeden skočil na bok, pričom sa nepekne poškriabal na predlaktí. Rezná ranka sa mu tiahla od vonkajšej strany dlane, až po lakeť. Ten druhý sa tiež pokúsil o skok na bok, ale schytal Richa celým telom. Tomu sa nič vážnejšie nestalo. Keď sa všetci postavili, Rich len zreval „To si si posral!“, a rozbehli sa proti mne.