Zenofex's world

Baby. Neraz mi už poplietly hlavu. Najmä v tomto období. Je 22 jún. To je skoro najteplejšie obdobie v roku, keď ľudia behajú po školách. Keď sú tí ľudia baby… hmmmm. A keď sú ešte tak dobře oblečené…hmmmmmmmmm. Nechajme už toho rečnenia o babách. Som v škole a je záverečná písomka zo zemáku. Nebojte sa. Toto nie je žiadna kniha o škole. Je o istej časti môjho života. O prelomovej časti. A takto nejeko sa to začalo. Vráťme sa do školy- aspoň v knihe.:) Na tej písomke sú otázky typu: Čo je to devastácia, kontavima… kontazaci… kontm… kon… kontaminácia, atď. Veď to ani neviem vysloviť a nie ešte výkladovo napísať poučku z učebnice. Náš profesor bol 28- ročný slobodný muž, ktorý svoju profesiu bral, akoby na svete nobolo nič iné, iba naša Zem, vesmír a opäť naša Zem. Sedím v rade pred katedrou, treita lavica naľavo. Vedľa mňa sedí môj najlepší kamoš Mark. Vzduchošprt. Tak ho volajú skoro všetci chalani. Sice aj zopár báb, ale to len pre to aby zapadli medzi chalanov. Viem že to nieje prezývka do pohody, ale jemu neprekáža. Ostatní ho nezaujímajú. Má len pár kamošov, medzi ktorými som aj ja. Volajú ho tak z dvoch dôvodov: Po prvé preto, pretože miluje vzduch a všetko čo je s ním spojené. Je rád aj při tom najmenšom vetríku- samozrejme že nie ľudskom vetríku.:) Doma v garáži vyrába model lietadla nového typu. Na náčrtoch vyzeralo brutálne krásne. Je isté, že z toho nikdy nebude lietadlo pre ľudí, ale aspoň má inú záľubu ako ostatní v triede. Tí majú radšej drtenie na compoch (PC), fajčenie a podobne. A druhý dôvod jeho prezývky je ten, že je totálny šprt. Preskočil jednu triedu- z múdrosti. Závidia mu jeho mozog, to je všetko. „Dneska by mal byť hotový.“ Prihovoril sa mi potichu Mark. „To ako ten model lietadla, čo o ňom stále hovoríš?“ doniesol sa môj šepot k Markovi. „Jasné. O čom inom furt kecám. Nevieš si ani predstaviť, aké nádherné može byť v takom stroji letieť kúsok nad zemou, a nechať vietor nech si so mnou robí čo chce…“ Mark nedokázal udržať tón svojho hlasu dostatočne ticho a profesor ho začul. Beely-tak sa profák volal- sa naňho pomaly pozrel. Nikto o ničom netušil a všetci- samozrejme okrem Marka- boli ticho. „Mark! Vstyk!“ polka triedy nadskočila na stoličkách a striedavo pozerali na Beeho a Marka. Neochotne sa postavil a tváril sa ako nevinný baránok. Profesor sa už nadychoval… keď niekto zaklopal. Beely prižmúril oči a rozšírenými nosnými dierkami nasal vzduch do celého objemu svojich pľúc, pričom ihneď vydýchol. „Vaša smrť, pán Nash, sa oddialila asi o minútu. Máte štastie.“ A pobral sa k dverám. Zvykol si prihovárať sa k nám s istým sarkazmom. Volával každého buď pán/paní a jeho/jej priezvisko. Svojím …ladným krokom pricupkal k dverám a miknutím otvoril dvere. Stála tam na pôvadná, sexy profesorka biológie. Profesor sa hneď uvolnil a oprel o zárubň dverí. Ticho, ktoré v triede ostalo by sa časovo dalo opísať dvoma slovami: dve sekundy. Po týchto dvoch sekundách sa začala celá trieda buď baviť, alebo opisovať. Mark sa obzrel smerom k dverám, či sa náhodou niekto z tých dvoch nepozerá a potom mi navrhol ,že to dá opísať, ale ja som ho odmietol so slovami: „Nie. Vieš, že profesor vždy zistí od koho som to opísal a ja nechcem, aby si mal kôli mne problémy. Opíšem si to od tohoto tu,“ hodol som pravým palcom na chalana za mnou, „dobre? A dopíš si to. O chvílu to pozbiera.“ A začal som opisovať. „Héj. A ako vieš, že zachvíľu to pozbiera? Hééj!“ drgol ma lakťom, lebo som ho už ani nevnímal. „Čo? Zachvílu ho k tomu prinútim.“ A trocho som sa pousmial. Mark len podvihol plecia a písal ďalej. Za mnou sedel Rich Sweet. Volával som ho aj cukríček- kôli jeho priezvisku.:) Našou charakterisickou vlastnosťou je, že sa vzájomne nenávidime. Býk nenávidí červenú, ja jeho, on mňa. Vždy som ho nenávidel a on mňa taktiež. Už od malička. Ani neviem prečo ho nenávidím… AHA! Už viem- ale nie presne. Ako štvorročný sme sa hrávali na pieskovisku každý deň. Jedného dňa sme si robili piesočné hrady. Mal som samozrejme krajší a preto mi hodil do úsmevu za hrsť piesku. Reval som jak malý Jojo :) a vrátil som mu to a on mi to vrátil späť. Tak sme sa tam asi tri minúty obhadzovali pieskom a potom aj trochu bili. Presne od vtedy sa nenávidime, stále si robíme zle, urážame sa a podobne. A za Richom sedela tá najkrajšia bytosť na svete. Aspoň podla mňa. Hannah. Už len to meno je nádherné. Páči sa mi na ňej všetko. Od správania, cez múdrosť až po krásu. Dokonalé dievča. Chodili sme spolu, ale potom sme po spoločnom rozhodnutí rozhodli, že sa rozídeme. „Láska nevydrží večne, ale priateľstvo… to áno.“ Hovorievali sme si, aby sme sa zase nedali dokopy. Padli sme si do oka hneď po tom predstavení na pieskovisku s Richom. Upokojovala ma a… a to už je moja vec. :) Ale nie. Ukludňovala ma, pofúkala mi moje ranky, ktoré mi zostali po boji a dala mi z džúsu priatelstva, ktorý si práve uvarila. Vypili sme ho len akože (chcem vás vidieť ako by ste ten džús- ak by sa to vlastne džúsom nazvať dalo- pili:), ale priateľskú iskru sme vypili do dna. Keď som dopísal (doopisoval:), prihlásil som sa. Nikto si ma nevšímal, ale keď sa moja ruka opäť zatrepotala vo vzduchu, profesorka si ju všimla. Svojím namanikúrovaním ukazovákom namierila na mňa, akoby som niekoho zabil. Neviem ako som si to mohol všimnúť, ale zazrel som chlpy na Beelyho temene ako sa naježili. To bolo zlé znamenie. Najmä pre mňa. Ale aj pre Richa a to ma upokojovalo. „Áno pán Switch?“ Toto precedenie pomedzi zuby sa rozľahlo po miestnosti ako atómovka- o sekundu všade kľud a ticho. „Pán profesor? Tu sa neda precovať.“ Milo som sa naňho usmial. „ČO??“ ozvalo sa z jeho úst. Tváre mojich spolužiakov naznačovali to isté. Pekný obrázok „Nedá sa tu pracovať. Nedokážem sa sústrediť na otázky, kde sa tu toto individuum za mnou stále rozpráva. A ja tu potom nedokážem pracovať.“ Povedal sm smiešne uplakaným tónom. Profesor sa mierne pousmial. Vyžíval sa vo vydávaní príkazov, rozkazov, zákazov…